Taliansko (8. 5. - 14. 5. 2017)

Bolo skoré ráno, vonku ešte panovala noc a v tom ma z môjho hlbokého spánku vytrhol zvuk budíka. Pozriem sa na hodiny a budík ukazuje 4:00 ráno. To je nejako skoro, veď mám ešte čas. Škola sa predsa začína až o 7:55. V tom si spomeniem...MY IDEME DNES DO TALIANSKA!!!....

Bolo 8. mája 2017 a dnes presne o 5:00 h odchádzame z prievidzskej autobusovej stanice do talianskeho Statte. Ako sa to celé začalo? Niekedy v marci, keď som sa prihlásila na neuveriteľný program ERASMUS +, ktorý umožňuje mladým ľuďom z rôznych krajín navzájom sa spoznávať, cestovať a pracovať na spoločných projektoch. Vďaka našim profesorom na gymnáziu máme túto možnosť.

Ale vráťme sa späť na autobusovú stanicu... Na nej už teraz päť odvážnych čaká na mikrobus. V sprievode našich skvelých paní profesoriek nastupujeme, plní nadšenia, do mikrobusu a začíname cestu do neznáma.

Prvá zastávka - budapeštianske medzinárodné letisko. Po troch hodinách cesty sme konečne na mieste. Prechádzame kontrolou, dostávame palubné lístky a nastupujeme na palubu Wizz Air-u, do takého sympatického, ružového lietadla. Cesta bola príjemná. Dole pod nami obláčiky akoby z vaty a sem-tam sme mohli zazrieť aj šíre more. Let bol krátky. ....ááá, už pristávame, oznámil nám kapitán lietadla do mikrofónu. Zapli sme si bezpečnostné pásy, veď bezpečnosť nado všetko, kapitána treba poslúchnuť. Lietadlo hladko pristálo na letisku v Bari. Ako sa sluší a patrí, pilotom sme sa, za bezpečné pristátie, odmenili potleskom. Do Bari sme prišli na obed. Odtiaľ naša cesta viedla opäť mikrobusom (ale iným ako tým, ktorý nás viezol do Budapešti :) do našej cieľovej destinácie - mesta Statte.

Cesta do rodín bola krásna - prímorská architektúra, cesta lemovaná obrovskými palmami, kaktusmi a aloe vera väčšími ako my sami a jasné, tyrkysové more. Tak už sme v Statte. Je to malé mesto, kde budeme týždeň bývať v našich hostiteľských rodinách. Už vidíme nejakých ľudí, to budú určite oni, lebo nám všetci nadšene kývajú. Ešte sme nestačili ani vystúpiť z mikrobusu, už nás rodičia a deti začali objímať a tešili sa, že sme prišli.

Moja hostiteľská rodina ma vzala do útulného bytíku a privítal ma hlasný štekot ich psa. Zložila som si veci a skôr ako som sa stihla vyzuť, servíroval sa obed. Neboli by to Taliani, keby to nebolo typické talianske jedlo - ravioly s krevetami a mozarelou. Pani Lucia, moja dočasná mamina, bola veľmi milá a moja korešpondentka Noemi sa hneď začala so mnou rozprávať o ceste. Trochu nám pri konverzácii musel pomôcť Google Translator, ale všetko sme spoločnými silami zvládli. Takto sme sa prerozprávali až k večeri. Hovorili sme najmä o našich krajinách, zvyklostiach. Po večeri som, unavená z cesty, išla spať. Zaspávam rýchlo, plná očakávania, čo prinesú nasledujúce dni.

9. máj - deň druhý. Ešte včera večer som bola doma a teraz idem do talianskej školy. Rána sú tu krásne. Ranné slnko osvetľuje kaskádovité budovy. Bol to nádherný pohľad - v diaľke sa ligoce more a v rannej hmle je vidieť nejaký ostrov, či pobrežie. Ideme do školy pešo. Po ceste prechádzame okolo malého obchodíku s plodmi mora. Podľa "vône", ktorá sa z neho šírila, bolo jasné, že tovar na pultoch ešte pred pár hodinami veselo plával v neďalekom mori. Ideme ďalej a už vidíme školu. Škola bola výborne umiestnená, na malej vyvýšenine s nádherným výhľadom na more. To by som brala aj na našej škole. Výhľad z triedy priamo na more. Prechádzame po chodbách školy a žiaci z tried vykúkajú, hľadia na nás a skúmajú, čo to k nim prišlo. Pozerali sa na nás ako na mimozemšťanov a neraz sme sa museli zdržať smiechu, keď sa s nami chceli urputne rozprávať. Hosťujúca škola pripravila pre partnerské školy, vrátane tej našej, uvítací program, kde sa predstavila školská kapela a spevácky zbor, divadelno-hudobné pásmo prezentujúce typické znaky ostatných partnerských krajín. Po tomto programe, každý z nás - cudzincov - odprezentoval projekt, ktorý mal načrtnúť niečo o našich krajinách. Dopoludnie v škole sa skončilo a nás čakal popoludňajší program.

Absolvovali sme poznávaciu cestu po miestnych pamätihodnostiach s odborným výkladom sprievodcu. Večer patril opäť rodine.

10. máj - deň tretí. Ďalšie krásne ráno. Mamina nám pripravila sladké raňajky. Zabalila mi desiatu na dnešné dobrodružstvo. Cieľom je Martina Franca - druhé najväčšie mesto celej provincie Puglia. Koná sa tu slávny operný festival, mesto je obklopené nádhernými barokovými bránami, ktoré vedú na námestie a mnoho vinúcich sa, úzkych uličiek. Počas našej poznávacej túry sme si nemohli nechať ujsť ochutnávku talianskej zmrzliny. Ak niekedy pôjdete do Talianska, musíte ochutnať! Veľké porcie, úžasné chute, farby....všetko sa to tu mieša a spolu vytvára neopakovateľnú stredomorskú atmosféru.

Poobede sme navštívili mestečko Alberobello. Unikátna architektúra, konkrétne "trullo" - miestne domčeky s kužeľovitou strechou a úzke uličky. Od roku 1996 zapísané v zozname svetového dedičstva UNESCO. Oprávnene. Na strechách sme videli rôzne symboly, napr. kríž znamenal, že rodina, ktorá tu býva, je veriaca. Pobehali sme ešte trochu po obchodíkoch, nakúpili prvé suveníry a cestoviny, aby aj doma ochutnali talianske dobroty. Ružové vlajočky vejúce nad úzkymi uličkami krásne dopĺňali sivo-biele trullo a jasnú modrú oblohu. Nastupujeme do autobusu a vraciame sa späť do Statte. Na večeru dnes talianska klasika - špagety s plodmi mora. Mňam, jednoducho skvelé. Ďalší krásny, dojmami naplnený deň sa práve končí.

11. máj - deň štvrtý. Dopoludnia sme pracovali v škole na projektoch. Vyberali sme logo pre náš projekt Erasmus +. Hlasovali sme o tie "naj" návrhy. Celý tento deň sme strávili v škole a mali sme príležitosť spoznať sa s ďalšími účastníkmi z ostatných škôl. Dokonca sme mali tú česť stráviť hodinu na vyučovaní. Áno, počuli ste dobre. Vyučovacie hodiny tu trvajú hodinu :, teda celých 60 minút. Konkrétne sme boli na hodinách hudobnej výchovy, angličtiny, matematiky, taliančiny a náboženstva. Na každej hodine nás privítali našou hymnou, čo ja osobne považujem za veľmi milé.

12. máj - deň piaty. Ďalší deň v škole. Začíname matematikou a náboženstvom. Nevydržali sme sa dívať na taliansku žiačku, ktorá stála bezradne pri tabuli a ponúkame pomoc s riešením príkladov. Situácia sa nám ale vymkla z rúk - vysvetľujeme väčšine triedy. Vracia sa vyučujúca, talianski študenti nás samozrejme "bonzli". Učiteľka sa smeje a pýta sa, koľko berieme za hodinu doučovania. Reagujeme smiechom...... Talianski žiaci nás už berú ako bežnú súčasť triedy. Doobeda sme potom pracovali na projektových úlohách. Konkrétne na postave, ktorá by reprezentovala celý program Erasmus. Všetci sa zhodli a vybrali postavičku chlapca s menom "Eisefin". Budeme robiť komiks, v ktorom Eisefin bude zažívať rôzne dobrodružstvá v našich krajinách. Práca na komikse bude uzavretá na stretnutí v holandskom meste Massluis. Po práci nasledoval ďalší výlet.

Tentoraz cesta viedla do archeologického múzea MarTa. Nachádza sa tu najväčšia zbierka antických pokladov. Spony vo vitrínach sa blyšťali tak, že by ste neverili, že sú z čias dávno minulých. Myslím si, že nejedna žena by ich aj dnes s hrdosťou nosila na krku. Ďalšou zastávkou bol Aragonský hrad v Tarante, postavený priamo na brehu mora. Na koniec tohto mega dňa a vlastne už aj celého týždňa nasledovala rozlúčková párty so študentami a pedagógmi. Tancovali sme, rozprávali sa, spoznávali sa, jedli a zabávali sa. Nikdy by som nebola verila, ako mi tu chutili olivy. No, koniec koncov, veď sa nachádzame v oblasti, ktorá je ich domovom. V Statte sú rozsiahle plochy s olivovými sadmi. Jedli sme pizzu, koláče od výmyslu sveta, rôznych chutí a tvarov. Zábava pokračovala do neskorých nočných hodín.

13. máj - deň šiesty. Je sobota. Predstavte si, že aj v sobotu sa tu chodí do školy. Áno, ak ste sa zhrozili, že Taliani chodia do školy aj v soboty, treba povedať, že je to síce pravda, ale len vtedy, keď sa tak dohodnú ich rodičia. Ak teda majú v sobotu vyučovanie, vyučovanie cez týždeň je kratšie. Po hodinách nastupujeme opäť do autobusu a ide sa na výlet, smer Lecce. Náš šofér nás celý týždeň vozí po úzkych uličkách a niekedy aj do protismeru. Občas fakt premýšľam, ako sa mu ten autobus podarilo trafiť do úzkych ulíc. Treba povedať, že v južnom Taliansku je časopriestor relatívny pojem, a to platí aj pre dopravné značenie. Tu sa načas nechodí, ale to robí tú ich atmosféru o to uvoľnenejšou.

Naša dnešná zastávka je v stotisícovom meste Lecce. Je tu mnoho významných pamiatok z obdobia baroka. Miesto ako stvorené na fotografovanie a samozrejme raj pre milovníkov histórie a antického umenia. Robím fotky a hodlám zaplaviť svoj Instagram. Stred mesta zdobí na námestí Piazza Oronzo, ďalší zo starovekých stĺpov označujúcich koniec cesty Via Appia. Naplnení dojmami a zážitkami, vraciame sa späť do Statte, kde nás rodiny berú domov.

Naša posledná večera musí byť tradične talianska, a tak na stole nechýba pizza, okolo stola celá rodina. Rozprávali sme sa, smiali sa a zasa sa rozprávali. Po týždni zisťujem, že po taliansky celkom dobre rozumiem, ešte doladiť tie moje odpovede a bude to... Ani som si nevšimla, už je noc. Čas ísť spať.

14. máj - deň siedmy. Čas odchodu. Vstávam o 7.00 h, aby som si zbalila všetky veci a kopu suvenírov, medzi ktorými nesmie chýbať dobré víno (pre rodičov, nebojte :) a cestoviny. Ráno bolo .... no už nie krásne, hoci počasie prialo. So smútkom v duši prichádzam k stolu s raňajkami a ešte sa rozprávam s "rodičmi", mojou korešpondentkou Noemi a jej sestrou. O 9.00 h nastáva čas odchodu domov. Zmes pocitov, krásne zážitky, veľa sme videli, spoznali veľa nových ľudí.

Veni, vidi, vici.... Prišli sme, videli sme, vyhrali sme... vyhrali, lebo sme dokázali všetci bez problémov komunikovať v cudzom jazyku (vďaka páni a panie profesorky :), zapadnúť do hostiteľských rodín, prezentovať našu školu, krajinu, naše tradície, nájsť si nových priateľov.... Vyhrali sme poznanie a skúsenosti, ktoré nám nikto nemôže vziať.

Tento týždeň ubehol rýchlo, ale bol krásny. Dozvedeli sme sa nové veci o partnerských krajinách. Spoznali sa navzájom, komunikovali spolu, pracovali, učili sa...

Ak ešte niekedy pôjdem do Talianska, musím sa opäť zastaviť v tomto krásnom meste, nesúcom názov Statte. Ďakujem, že som mohla byť súčasťou tohto projektu.

L'Italia e grande. Arrivederci.